Ako rýchlik rúti sa krajinou, ľudia vystupujú, nastupujú brzdy škrípu. Rúti sa niekam. Povedzme, že do cieľovej stanice. Dostaneme sa do tejto stanice, dostaneme sa niekde? A pre nás dnes aj otázky, či sa dostaneme do práce, na športoviská, ku známym. Kam smeruje tento koronavírusový rýchlik? Aké otázky nám priniesol, aké riešenia sú ponúknuté?
Isté je to, že každý z nás má do istej miery pochybnosti, strach, obavy, neistotu. Pandémie vždy boli aj budú, ale nikdy sa informácie o nich nešírili tak rýchlo ako vďaka tejto postmodernej dobe, moderným technológiám. Určite máme veľa pocitov, často rozporuplných.
Čo ja vidím, tak trochu za tým všetkým, je naša zraniteľnosť. Máme najmodernejšie technológie, medicínu, vyspelé hospodárstvo. Naša krajina sa napriek problémom, rozvíja, dá sa povedať, že patríme medzi vyspelé krajiny. A napriek tomu stačí len málo a všetky istoty sú preč. Stačí neviditeľný vírus a všetko je ohrozené. Veľká noc, cestovanie po svete, podanie si rúk. Je to neskutočná zraniteľnosť, táto ľudská.
Ďalšou témou, znakom, vlastnosťou, ktorá sa tu vynára je odcudzenosť. Ľudia sú odcudzení voči druhým i voči samým sebe. Sú odcudzení za obrazovkami počítačov, televízie, mobilov. Tiež tu je odcudzenosť k prírode, životnému prostrediu, poliam, lúkam, kvetom. Všetko je zamerané na umelý svet. A tiež módne trendy wellnesov, poľovačiek, drahých dovoleniek, vyafektovaný svet konzumu a uniformity. Aj pre toto všetko sú ľudia často nervózni, nemôžu behať, lietať, zabávať sa.
Len veľmi ťažko dokážu fungovať sami so sebou, zostať so svojimi myšlienkami. Tá odcudzenosť je mnohorozmerná.
No a je tu ďalší fenomén – strach. Aj vďaka médiám máme informácie o počte mŕtvych v Taliansku či Španielsku, vykresľujú sa rôzne protichodné scenáre. Do toho všetkého vstupuje politika, nezriedka sa správa spôsobom čím horšie tým lepšie.
Je dôležité premôcť strach, obavy. Jednoducho nebáť sa. A v tejto súvislosti myslieť tiež na druhých (na starých ľudí, opustených, bezdomovcov, postihnutých), jednoducho im pomôcť. Nevykupovať bezhlavo obchody, pretože ten tovar môže niekomu chýbať. Popritom tiež si myslím, že treba veriť, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Že možno aj ekonomické reštrikcie prinesú určitú skromnosť a pokoru do života, že ľudia sa budú viac vážiť navzájom, že zlepšia svoj vzťah k životnému prostrediu, že si budú viac pomáhať. Že sa posilní tá premiérom spomínaná spolupatričnosť. Že si možno budú viac vážiť vzdelanie (ku ktorému sa teraz pristupuje ťažko), budú si viac vážiť svoju domovinu, rodný kraj, posilní sa lokálpatriotizmus.
Pre nás, v našom ubolenom a nereformovanom školstve platí, že asi horšie to ani veľmi nemôže byť. Úpadok kvality vzdelávania je veľmi citeľný a možno veľký tresk mu môže aj pomôcť. Veď často pripravujeme absolventov len pre úrady práce a zahraničie, veď už sa poriadne ani nechodí do školy, veď aj maturita je nezriedka zdrap papiera. Tá iskierka, že to bude lepšie nie je veľká, ale určite tlie.
Možno nezaškodí trochu nádeje v tomto dusnom ovzduší napätého očakávania.
- b –